Keď som sama sebou, nikdy nie som sama

Na prvý pohľad to tak vyzerá, že všade, kam kráčame, si berieme samého seba vždy so sebou, ako takú nerozlučnú príručnú batožinu, ktorá sa nedá nechať doma. Áno, fyzická schránka je s nami vždy prítomná, ale je tam vždy prítomné aj naše skutočné ja? Naše skutočné bytie? To je jedna z tých kúzelných otázok, ktorú by sme si mali položiť aj niekoľkokrát za deň. Presne tak, ako sa počas dňa kontroluješ, či ti nie je zima, alebo či necítiš bolesť, tak isto, by si sa mala často spytovať samej seba, či si vlastne v tento moment ukotvená v sebe, vo svojom pravom bytí, alebo v niečom inom. Niekedy sme ukotvení v našich emóciách, ktoré nás naplno ovládnu. Tie sú však ako loď na rozbúrenom mori, môžeš jej dôverovať, ale vieš, že more má nad ňou vždy silu. Aj keď má kotvu, jej nestabilita a premenlivosť ti nedajú stabilný domov na to, aby si sa v emóciách ukotvila. Niekedy sme ukotvení v strachu, no ten je len ilúziou, postavenou na našich prežitkoch z minulosti a našich obavách z budúcnosti. Inokedy sa zasa necháme stiahnuť k iným ľuďom a ukotvujeme sa u nich, pretože nám naoko dávajú niečo, o čom zatiaľ nevieme, že si môžeme dať samy. Nehľadaj prístavy, v ktorých by si sa ukotvila, tam vonku. Ten najbezpečnejší prístav si stále nesieš so sebou. Je v tvojom vnútri. Neboj sa, nie si v ňom sama. Prebýva v tebe božská sila a ty prebývaš v nej. Tak sa v nej ukotvi a uvidíš, že sa staneš tou najodolnejšou plachetnicou na celom šírom mori. V samote, či v spoločnosti, buď sama sebou a nebudeš viac sama.